pondelok, 2. marca 2015

Budúca sparťanka

Neverím, že som sa nechala nahovoriť (sama sebou) na niečo také (hlúpe). Verte či nie idem na spartan race.


Vždy, keď nad tým rozmýšľam sa vo mne bijú dve moje ja. Prvé sa na to teší a to druhé by ma najradšej ovalilo nejakým poriadnym balvanom.

Povedzme si úprimne, najväčšiu hrôzu mám z angličákov, ktoré TAAAAKTO neznášam. O to horšie bolo zistenie, že angličáky za nezvládnutú prekážku sa robia s klikom a hruď pekne na zem (no zbohom rodina). Takže mám ešte čo robiť, pretože 30 angličákov naraz (zatiaľ) nedám a to nehovorím o tom, že ich na 100% nebudem robiť len raz.

Ďalšou mojou "nočnou morou" sú prekážky. Hlavne tie, kde potrebujem silu v rukách (čiže takmer všetky). Šplh na lane, rúčkovanie a preliezanie steny nie sú moje silné stránky (ehem, nikdy som to nerobila), takže mám sa na čo tešiť. Prinajhoršom to celé preangličákujem (len to nie prosííím).

Jediným svetlým bodom je, že tam nejdem sama, ale s kamarátkou, ktorá už na jednom spartane bola a zvládla to, hádam sa nenechám zahanbiť. Moje badybilderské tréningy zostávajú rovnaké, akurát sa tam budem snažiť pridať nejaké kruháče, šprinty a hlavne angličáky.

A prečo som sa na to dala?
Chcem sa prekonať a skúsiť niečo nové, tažšie, a som si istá, že keď závod dokončím (živá a zdravá) budem na seba hrdá a posunie ma to ďalej. Ale nepredbiehajme udalosti.





Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára